Ben a jeho splnený sen
26-ročná matka uprene hľadela na svojho 6-ročného syna, ktorý umieral na smrteľnú leukémiu. Jej srdce bolo plné smútku a zúfalstva, ale aj napriek tomu vnútri cítila silné odhodlanie, ako každý rodič. Priala si, aby jej syn vyrástol a splnili sa mu jeho sny. Teraz to ale nebolo možné. Leukémia to rozhodla za ňu. Ale ona si aj tak priala, aby sa jej synovi sny splnili.
Vzala ho za ruku a opýtala sa: „Ben, premýšľal si niekedy, čím by si chcel byť až raz vyrastieš? Mal si niekedy nejaký sen a prianie, čo by si chcel v živote urobiť?“
„Mami, vždy som si prial byť hasičom až vyrastiem.“ Mama sa na neho usmiala a povedala: „Uvidíme, či sa nám podarí tvoj sen splniť.“
Neskôr v ten deň zašla do mestskej hasičskej stanice v Brisbane, kde stretla hasiča Boba, ktorý mal srdce velké ako samotný Queensland. Vysvětlila mu posledné prianie jej syna a poprosila ho, či by bolo možné zviezť jej syna v hasičskom aute okolo ulice. Hasič Bob povedal: „ My môžeme urobiť omnoho via. Keď bude váš syn pripravený v stredu o 7 hodine ráno, vymenujeme ho za čestného hasiča celého dňa. Zostane s nami na základni, bude s nami jesť, jazdiť na všetky výjazdy, v plnej paráde! A keď nám dáte jeho veľkosť, necháme mu vyrobiť skutočnú uniformu a hasičskú helmu – nie hračku – pravú so znakom Queenslandskej záchrannej a hasičskej stanice, žltý gumový kabát, rovnaký ako nosíme my a gumové topánky. Vyrábajú sa priamo v Brisbane, takže to bude všetko rýchlo hotové.“
O 3 dni neskôr, hasič Bob vyzdvihol Bena, obliekol ho do jeho hasičskej uniformy a doprevadil ho z nemocničného lôžka k čakajúcemu hasičskému špeciálu. Ben si mohol sadnúť na predné sedadlo a pomôcť riadiť ho späť na stanicu. Bol v siedmom nebi. Ten deň boli v Brisbane 3 požiarne poplachy. Ben sa zúčastnil vrtkých troch a riadil tri rôzne hasičské autá. Okrem iného ho aj natáčali na filmový záznam pre miestny spravodajský kanál.
Splnený sen a všetká láska a ohromná pozornosť, ktorá mu bola venovaná zapôsobili na Bena v takej hĺbke, že žil ešte ďalšie 3 mesiace. Ďaleko viac než všetci doktori považovali za možné.
Raz v noci jeho vitálne funkcie začali dramaticky klesať. Vrchná sestra, ktorá verila že by nikto nemal umierať sám a opustený, začala volať rodinných príslušníkov do nemocnice. Zrazu si spomenula na ten deň, ktorý Ben strávil ako člen hasičského zboru a zavolala i na hasičskú stanicu. Požiadala ich, či by bolo možné, aby sa jeden z hasičov dostavil v uniforme do nemocnice k Benovi a stál pri ňom ako čestná stráž v jeho poslednej chvíli. Slúžiaci dôstojník odpovedal: „My môžeme urobiť omnoho viac! Budeme tam do 5 minút! Máme len malú prosbu. Keď začujete húkať sirény a svetlá, môžete, prosím, oznámiť v rádiu, že sa nejedná o žiadny požiar? Že to len hasičský záchranný zbor prichádza naposledy vzdať česť jednému z jeho najlepších členov. A môžete prosím nechať otvorené okno do jeho izby?" O 5 minút neskôr za zvuku sirén a svetiel dorazilo hasičské auto a vysunulo rebrík do otvoreného okna Benovej izby na 3. poschodí. 16 hasičov v plnej výzbroji vstúpilo dovnútra. S dovolením jeho mamy ho objali, držali ho a povedali mu, ako veľmi ho majú radi. Ben sa pozrel na veliteľa a s posledným dychom: „Veliteľ, je už zo mňa skutočný hasič?“ „Áno,Ben, si veľkým hasičom a najvyšší veliteľ drží tvoju ruku“ povedal dôstojník. S týmito slovami sa Ben usmial a povedal: „Ja viem, držal ma za ruku celý deň a anjeli mi spievali.“
A naposledy zatvoril svoje oči...